Andrejka

Nedávno som zasa raz čakala na železničnej stanici. Sedela som na lavičke, pomaly sŕkala horúcu čokoládu a rozmýšľala. Pohľad mi zablúdil na jednu babičku, ktorá si už približne päť minút vyberala pri automate. Usmiala som sa. Napokon začala hľadať vo vreckách. Pravdepodobne drobné. Našla len papierových dvadsať korún. Šla si rozmeniť ku pokladni. Celé to trvalo ďalších päť minút. Napokon celá vysmiata znova prišla k automatu, vhodila mince, stlačila a... nič. Všetci súcitne hľadeli na to ako sa trápi a v duchu určite hrešili, že jej nikto nejde pomôcť. Prečo nešli oni sami? No tak to je na zamyslenie, ale tak to väčšinou býva. Naozaj sa absolútne NIKTO nezdvihol. Keď som to už dlhšie nemohla vydržať, podišla som k nej a spýtala som sa, či nepotrebuje pomôcť. Samozrejme, že potrebovala. Tak som sa jej spýtala, čo si chcela dať, stlačila som tlačidlo a čuduj sa svete, všetko šlo tak ako má. Ona totižto stláčala ceduľku s názvom nápoja. Smiešne? Možno. Poďakovala sa, ostatní si vydýchli, no a ja som spokojne odišla k autobusu. A teraz mi niečo vysvetlite. Prečo všetci chcú byť dobrí a milí a obetaví, ale pritom pre to nič nerobia? Veď sa stačilo len zodvihnúť. Samozrejme, že toto bol len jeden z mnohých príkladov, ale myslím, že dosť postačujúci. Akoby sme všetci ľutovali, že sa tomu či onomu čosi stalo alebo deje, ale pritom si pomyslíme, že aspoň sa naučí. Ale nešlo by to s našou pomocou rýchlejšie? No myslím, že je zbytočné rozoberať to. Veď keby sme sa chceli zmeniť, spravili by sme tak už dávno. Alebo nie?